Keď sa dnes pozrieme na list vlastníctva bežnej slovenskej parcely, často na ňom nájdeme desiatky mien a zlomkové podiely, ktoré na prvý pohľad nedávajú zmysel. Tento stav nie je náhoda ani byrokratický chaos posledných rokov. Je to dôsledok približne troch storočí zákonov, reforiem, konfiškácií a politických zlomov, ktoré postupne menili vzťah človeka k pôde na našom území. Nasledujúca chronológia mapuje tie míľniky, ktoré sa na dnešnom stave podpísali najviac.
Do polovice 18. storočia: dominikál, rustikál a urbáre
Vzťah medzi zemepánom a poddaným stál v Uhorsku na jednoduchej zásade: kto nebol šľachtic, pôdu nevlastnil. Šľachtická pôda sa delila na dominikál, teda panskú pôdu, ktorú zemepán obrábal vo vlastnej réžii, a rustikál, teda pôdu ponechanú do užívania poddaným. Súpis poddanskej pôdy a povinností, ktoré z jej užívania vyplývali, sa nazýval urbár, a preto sa poddaní na tejto pôde označovali ako urbárnici. Právne riešenie urbárskej otázky sa v Uhorsku začalo formovať od roku 1723, dovtedy sa povinnosti poddaných určovali predovšetkým podľa miestnych zvyklostí a súpisov jednotlivých panstiev.
1767: Tereziánsky urbár
Napätie medzi poddanými a zemepánmi vyústilo v rokoch 1765 - 1766 v zadunajských stoliciach do otvorenej rebélie. Mária Terézia na ňu reagovala najprv čiastkovými úpravami a v januári 1767 vydala jednotné nariadenie, tzv. Tereziánsky urbár, ktorý po prvýkrát upravil vzťahy medzi zemepánmi a poddanými rovnako pre celé Uhorsko. Urbár stanovil hornú hranicu feudálnych povinností (pri celej urbárskej usadlosti približne 52 dní práce so záprahom alebo 104 dní ručnej práce ročne, k tomu naturálne dávky) a rozdelil poddanskú pôdu na intravilán, teda dom a záhradu v obci, a extravilán, teda polia a lúky mimo obce. Toto rozdelenie sa v katastri používa dodnes.
Zavádzanie urbára narazilo na odpor šľachty, ktorá sa odvolávala na svoje tradičné výsady, napriek tomu bol v slovenských stoliciach zavedený do začiatku 70. rokov 18. storočia. Urbárske súpisy z tohto obdobia sú dodnes jedným z najstarších dokladov o tom, kto na ktorej pôde hospodáril.
1786 - 1860: Prvé katastre v Uhorsku
V roku 1786 nariadil Jozef II. zmerať všetku úrodnú pôdu v Uhorsku bez rozdielu, teda vrátane šľachtickej a cirkevnej, a vytvoriť jozefínsky kataster, v ktorom sa územnou jednotkou stala katastrálna obec a každý pozemok dostal svoje číslo. Po smrti panovníka ho Leopold II. v roku 1790 na nátlak šľachty zrušil. V rokoch 1792 - 1860 potom v Uhorsku platil tzv. tereziánsko-jozefínsky kataster, ktorý spájal staršie tereziánske súpisy s výmerami z jozefínskeho merania a pri zdaňovaní naďalej zvýhodňoval šľachtu.
1848 - 1853: Zrušenie poddanstva
Revolučný rok 1848 priniesol zásadný zlom. Zákonným článkom IX/1848, sankcionovaným 11. apríla 1848, bolo v celom Uhorsku zrušené poddanstvo a urbárnici sa vyslobodili z urbárskeho pomeru. Nadväzujúci zákonný článok X/1848 už upravoval komasáciu a vydeľovanie pasienkov a lesov, takže samotný pojem scelovania pozemkov je na našom území starší než Rakúsko-Uhorsko.
Definitívne potvrdenie prišlo cisárskym urbárskym patentom z 2. marca 1853. Patent zrušil dovtedajší urbársky pomer, urbárnikov vyhlásil za vlastníkov pôdy zapísanej v urbároch a určil podmienky vydeľovania lesov a pasienkov zo zemepanských majetkov. Vlastníctvom roľníkov sa však stali len pozemky zapísané v Tereziánskom urbári, ostatnú pôdu si museli od zemepána vykúpiť. Samotné vydeľovanie lesných podielov trvalo ešte desaťročia.
1849 - 1880: Stabilný kataster a pozemkové knihy
Stabilný kataster, ktorý v habsburskej monarchii zaviedol patent z roku 1817, uhorská šľachta dlho odmietala. V Uhorsku sa presadil až po revolúcii, patentom o pozemkovej dani z roku 1849. Triangulácia sa začala v roku 1853 a podrobné katastrálne mapovanie v roku 1856, kým trvalo, platilo v rokoch 1853 - 1874 daňové provizórium, v ktorom sa výmery nemerali, ale priznávali. Mapy stabilného katastra v mierke 1 : 2 880 sa na slovenskom území vyhotovovali prevažne v 60. až 80. rokoch 19. storočia a v mnohých katastrálnych územiach sú dodnes základom katastrálnej mapy, najmä pri parcelách registra E.
Súbežne s katastrom, ktorý slúžil na daňové účely, vznikla evidencia na majetkovoprávne účely. Pozemkové knihy, ľudovo nazývané gruntbuchy, boli v Uhorsku zriadené na základe patentu z roku 1855. Do pozemkovoknižných vložiek sa zapisovali pozemky, vlastníci, ich podiely a ťarchy. Práve tieto vložky sú prameňom, z ktorého sa pri registroch obnovenej evidencie pozemkov a pri dnešnom pátraní po neznámych vlastníkoch vychádza.
1871: Vznik urbárskych spoločenstiev
Zákonným článkom LIII/1871 o úprave právnych a majetkových pomerov, ktoré zostali z urbárskeho zväzku zrušeného zákonmi z roku 1848, sa lesné prídely stali spoločným vlastníctvom urbárskych spoločenstiev. Lesy a pasienky, ktoré sa nedali rozumne rozdeliť medzi jednotlivé usadlosti, tak zostali v podielovom spoluvlastníctve bývalých urbárnikov. Toto je priamy predchodca dnešných pozemkových spoločenstiev, ktoré na Slovensku fungujú dodnes a spravujú lesy a pasienky v mene tisícok podielnikov.
1918 - 1938: Prvá Československá republika a prvá pozemková reforma
Po vzniku Československa v roku 1918 prišla razantná zmena vlastníckych pomerov. Záborový zákon č. 215/1919 Zb. zo 16. apríla 1919 umožnil štátu zabrať poľnohospodársku pôdu nad 150 hektárov, resp. celkovú výmeru pôdy nad 250 hektárov, čo sa týkalo predovšetkým šľachtických veľkostatkov. Vykonaním reformy bol poverený Štátny pozemkový úrad, zriadený zákonom z 11. júna 1919. Na Slovensku sa reálne prídely začali až od roku 1921 a práce pokračovali do druhej polovice 30. rokov. Pôda sa prideľovala prevažne drobným roľníkom a bezzemkom, súčasťou reformy bola aj kolonizácia južného Slovenska slovenskými a moravskými osadníkmi.
1939 - 1945: Slovenský štát a arizácia židovského majetku
Toto obdobie v bežných prehľadoch často chýba, pritom ide o jednu z najväčších majetkových zmien na našom území. Prvým protižidovským predpisom bolo vládne nariadenie č. 63/1939 Sl. z. z 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu Žid. Kľúčovým predpisom pre pôdu sa stal zákon č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme, prijatý 22. februára 1940. Formálne mal dokončiť medzivojnovú pozemkovú reformu, v skutočnosti sa týkal takmer výlučne Židov: zakázal im nadobúdať poľnohospodárske nehnuteľnosti s výnimkou dedenia, zakázal im ich prenajímať aj brať do prenájmu a umožnil nútený výkup ich pôdy prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu, zriadeného v ten istý deň.
Ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. z 3. septembra 1940 snem splnomocnil vládu, aby nariadeniami vykonala všetky opatrenia potrebné na to, aby sa Židom odňal majetok. Podnikový, domový a bytový majetok riadil od septembra 1940 novozriadený Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom, poľnohospodársky a lesný majetok arizoval Štátny pozemkový úrad. Zvyšné poľnohospodárske nehnuteľnosti Židov boli definitívne poštátnené vyhláškou Štátneho pozemkového úradu k 16. máju 1942, súbežne s prebiehajúcimi deportáciami.
Objektom pozemkovej reformy sa stal poľnohospodársky majetok takmer 5 000 židovských vlastníkov s celkovou výmerou vyše 100 000 hektárov. Časť tejto pôdy prevzali jednotliví arizátori, časť prešla priamo do vlastníctva štátu.
1945 - 1948: Krátke povojnové okno
Po obnovení Československa upravil vrátenie majetku odňatého v období neslobody zákon č. 128/1946 Zb. Pre väčšinu pôvodných židovských vlastníkov to však bola len teoretická možnosť. Väčšina z nich bola zavraždená, ďalší zostali v emigrácii bez reálnej šance uplatniť nárok z diaľky. Okno sa navyše rýchlo zatvorilo. Vo februári 1948 prevzali moc komunisti a nová ústava z 9. mája 1948 síce formálne zaručovala súkromné vlastníctvo pôdy do výmery 50 hektárov, v praxi však bola krokom k plošnému znárodňovaniu, ktoré pohltilo aj všetko dovtedy nevyriešené.
1949 - 1960: Kolektivizácia
Zákon o jednotných roľníckych družstvách č. 69/1949 Zb. z februára 1949 predpokladal vznik JRD v každej obci. Do jazyka prenikol sovietsky pojem „kulak“, ktorým sa označovali bohatší gazdovia prezentovaní ako triedni nepriatelia. Roky 1949 - 1953 boli obdobím najtvrdšieho nátlaku, najväčší odpor kládli horské oblasti severného a severovýchodného Slovenska. Po roku 1953 nastal dočasný úpadok družstiev a z niektorých vystúpila väčšina členov, od polovice 50. rokov však nátlak pokračoval menej otvorenými metódami. Do roku 1960 obhospodaroval socialistický sektor, teda JRD a štátne majetky, väčšinu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku.
Pre dnešný stav je dôležité, že pôda vložená do družstva sa spravidla naďalej evidovala na pôvodného vlastníka. Družstvo ju len užívalo. Vlastníctvo sa však desaťročia neaktualizovalo, neprejednávali sa dedičstvá a rozdiel medzi tým, kto pôdu vlastnil a kto ju obrábal, sa prehlboval. Práve odtiaľ pochádza veľká časť dnešných nezistených vlastníkov.
1989 - 2004: Reštitúcie po Nežnej revolúcii
Po novembri 1989 sa začal proces vracania majetku pôvodným vlastníkom a ich dedičom. Kľúčové predpisy boli tri:
- zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý riešil reštitúcie za obdobie od 25. februára 1948 do 1. januára 1990,
- zákon SNR č. 330/1991 Zb. z 12. júla 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, ktorý je dodnes základným predpisom pre pozemkové úpravy a činnosť Slovenského pozemkového fondu,
- zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, tzv. druhé kolo reštitúcií, s lehotou na uplatnenie nároku do 31. decembra 2004.
Nárok si uplatnila len časť oprávnených osôb. Dôvodom boli krátke lehoty, dedičia roztrúsení po celom svete, často už v druhej či tretej generácii a bez vedomia o majetku predkov, a chýbajúca dokumentácia. Po 31. decembri 2004 právo na reštitúciu definitívne zaniklo a zvyšok pôdy zostal formálne u nezistených vlastníkov alebo v správe Slovenského pozemkového fondu.
Dnešok: dedičstvo troch storočí v jednom liste vlastníctva
Podľa údajov Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z roku 2018 malo Slovensko približne 4,4 milióna evidovaných vlastníkov pôdy, 8,4 milióna vlastníckych parciel a vyše 100 miliónov spoluvlastníckych vzťahov. Na jednu parcelu pripadalo v priemere takmer 12 spoluvlastníkov.
Hlavnou historickou príčinou je uhorský systém dedenia, teda neobmedzené delenie pozemkov rovným dielom medzi všetkých potomkov, generáciu za generáciou. V nemeckých a rakúskych krajinách naopak platil tzv. Anerbenrecht, podľa ktorého hospodárstvo prevzal jeden dedič a ostatní boli vyplatení. K deleniu sa potom postupne pridali dôsledky pozemkovej reformy, arizácie, kolektivizácie aj neúplných reštitúcií. Každá z týchto vrstiev pridala ďalšie mená a ďalšie zlomky do toho istého listu vlastníctva.
Jediným systémovým nástrojom na nápravu sú pozemkové úpravy, historicky nazývané komasácia. Upravuje ich zákon č. 330/1991 Zb. a ich cieľom je nahradiť roztrúsené drobné podiely súvislými a hospodársky využiteľnými pozemkami, teda urobiť po troch storočiach presný opak toho, čo dedičské delenie postupne spôsobilo. Ako celý proces prebieha, rozoberáme v samostatnom článku o komasácii.
Tento článok je historický prehľad vychádzajúci z verejne dostupných odborných zdrojov (Encyclopaedia Beliana, Historický ústav SAV, právnická literatúra k pozemkovým spoločenstvám, údaje MPRV SR) a nie je konkrétnym právnym poradenstvom. Praktickým riešeniam rozdrobeného vlastníctva sa venujeme v článkoch o pozemkových úpravách, o nezistených vlastníkoch a o dodatočnom dedičskom konaní.